Stretnutie vo Weimare

V dňoch 16.- 23.09.2011 sa 9 študentov nášho gymnázia, sprevádzaných nemeckým lektorom Ch. Henssenom, zúčastnilo na medzinárodnom projektovom stretnutí SchulBrücke Weimar v Nemecku. Počas siedmich dní sa účastníci venovali téme „Die grüne Seele der Weimarer Klassik und die Idee der Nachhaltigkeit“ (Zelená duša weimarskej klasiky a myšlienka udržateľnosti).

Žiaci 4.D triedy (Ján Daňo, Mirka Naščáková, Ľudka Burcáková a Števo Bakič) a žiaci 3.D triedy (Barbora Molokáčová, Zuzka Bosnovičová, Romana Saloková a Veronika Jakubová) sa z pobytu vrátili nielen obohatení o množstvo vedomostí a zážitkov, ale aj s počuteľne lepšou nemčinou.

Na viac informácií sme sa spýtali Veroniky Jakubovej.

T: Takže, Veronika, aj ty si sa zúčastnila na tomto stretnutí. Ako si sa k tomu vlastne dostala?

V: Naša škola sa na tomto projekte zúčastňuje už od minulého roku, takže som sa o tom dozvedela od starších kamarátov, ktorí sa na projekte zúčastnili v minulom roku. A keďže mi to všetci vrelo odporúčali, neváhala som ani chvíľu a hneď som sa prihlásila. O dva týždne potom som za malý finančný poplatok odcestovala do Nemecka.

T: Aká bola cesta tam a späť?

V: Cestovali sme len vlakmi, ale veľmi pohodlne. Cesta tam trvala 19 hodín s tým, že sme dvakrát prestupovali, na ceste späť sme boli len 17 hodín, tiež s dvoma prestupmi. Keďže sme mali medzi spojmi čas, spoznali sme ďalšie 2 mestá – Prahu a Drážďany.

T: Akým mestom je Weimar?

V: Weimar je od českých hraníc vzdialený len 2 hodiny cesty. Mesto je síce len dvakrát väčšie ako Humenné, ale s neporovnateľne bohatším kultúrnym životom. Vo Weimare pôsobili spisovatelia a umelci celosvetového významu, ako napríklad Goethe, Schiller, Wielland, Bach a Mickiewicz. Vo Weimare tiež vznikol umelecký smer avantgarda a nachádza sa tu vysoká hudobná škola, na ktorej, ako jedinej z celého sveta, je možné študovať triangel. Mesto má však dve tváre – krásnu a pochmúrnu. Krásnou je historické centrum s romantickými úzkymi uličkami, obrovskými knižnicami a múzeami. Do tej pochmúrnej patrí bývalý koncentračný tábor Buchenwald, vzdialený len 10 km od centra mesta.

T: Zúčastnili sa na projekte len žiaci slovenských škôl?

V: Práve naopak. My, teda Gymnázium arm. gen L. Svobodu, sme tam boli jedinou slovenskou školou. Ďalšími školami boli gymnáziá z Bonnu (SRN), Lipska (SRN), Paríža (Francúzsko), Bolzana (Taliansko) a Varšavy (Poľsko).

T: Celkom pekný „mišung“ národov. Ale v izbách ste boli Slováci so Slovákmi, však?

V: Ani náhodou. A to bolo podľa mňa najväčšie pozitívum. V izbách sme boli medzinárodne pomiešaní. Ja som bývala s Taliankou a Francúzkou, takže som na nemčinu bola doslova odkázaná. Ale nikto sa z nikoho nesmial, keď ten druhý spravil chybu. Všetci boli veľmi milí a navzájom sme si pomáhali.

T: Bola si spokojná s ubytovaním a ako ti chutilo jedlo?

V: Celý areál organizácie EJBW, ktorá stretnutie usporadúva, je akoby vo veľkom súkromnom parku s modernými presklenými budovami, v ktorých sme boli ubytovaní. Areál je vzdialený len 10 minút chôdze od historického centra mesta. Jedlo bolo neopísateľné. Toľko dobrôt som za taký krátky čas neochutnala ešte nikdy predtým. Nemci však neobľubujú polievky (za celý týždeň bola polievka len raz), čo by mohlo nám Slovákom trochu prekážať, ale všetko sa vykompenzovalo bohatým výberom zeleninových a ovocných šalátov a tradičných nemeckých koláčov. Pravdupovediac, s ubytovaním aj so stravou som bola nadmieru spokojná.

T: Ako vyzeral tvoj bežný deň?

V: Na raňajky sme mohli prichádzať v čase od 7:30 do 8:45 podľa vlastného uváženia s tým, že o 9:00 sme už všetci museli byť zhromaždení v prednáškovej miestnosti alebo na vopred určenom mieste. Dá sa teda povedať, že „škola“ sa nám začínala o 9:00. Do obedňajšej prestávky sme mali buď prednášky, alebo prácu v opäť medzinárodne pomiešaných skupinách (workshopy). Jeden deň sme celý strávili v koncentračnom tábore. Obedňajšia prestávka trvala od 12:00 do 13:00. Po obede sme väčšinou pokračovali v predobedňajšej činnosti. Jeden deň sme po obede išli do nádherného parku Tiefurt a jeden deň sme mali celé popoludnie voľno. Od 14:30 do 15:00 sme mali „kafépauzu“. O 18:00 bola večera a po nej sme mali väčšinou voľno až do 23:00. Vtedy sme si užívali nočný život Weimaru, hrali Bowling a tí odvážnejší išli do divadla na predstavenie Lotte in Weimar.

T: Čo sa ti tam najviac páčilo, na čo nikdy nezabudneš?

V: Zo všetkého najlepšie bolo to, že som spoznala množstvo nových ľudí a našla som si nové vynikajúce kamarátky, s ktorými som v neustálom kontakte a plánujeme naše stretnutie. Úprimne som sa až divila, ako rýchlo je možné sa s niekým tak dobre skamarátiť, a to ešte v cudzom jazyku. Ďalším pozitívom bolo to, že sme boli neustále obklopení nemčinou. Výsledkom toho je, že sme pochytili prízvuk a zlepšili sme sa v posluchovom porozumení. Zo všetkých historických budov, ktoré som tam navštívila, sa mi najviac páčila knižnica vojvodkyne Anny Amalie. Keby som dostala šancu ísť do Weimaru znova, neváhala by som ani sekundu, a nech to stojí, čo to stojí, okamžite by som išla.

T: Veronika, ďakujem ti za rozhovor a za množstvo informácií, ktoré si našim čitateľom poskytla. Pevne verím, že o rok budem robiť interview o tomto projekte s niekým iným a že bude tiež taký nadšený ako ty. A možno to budeš opäť ty. Kto vie?

V: To by bolo skvelé. Ďakujem aj ja za rozhovor a ešte by som chcela vyjadriť vďaku pánovi Henssenovi, ktorý stál celý čas pri nás, vo všetkom nás podporoval a vo všetkom nám pomáhal. Za celú slovenskú výpravu: ĎAKUJEME :)

Rozhovor s Veronikou viedla: Tatiana