Zabudnuté pamätihodnosti
Sedím na lavičke v našom vynovenom parku. Vidím okolo seba deti, ako jazdia na skateboardoch pri súsoší na pamiatku oslobodenia Humenného, zrejme netušiac, čo vôbec znamená. Ako by aj mohli, predsa vyučovanie regionálnych dejín na základných školách takmer neexistuje. Jedine, ak sa nájde učiteľ ochotný napredovať s látkou tak, aby sa mohol venovať aj tejto problematike. To sa ale nestáva často. A povedzme si na rovinu, deti z toho nie sú dvakrát nadšené, keď sa majú učiť ešte niečo navyše.
Sem-tam zahliadnem nejaký párik, ľudí, čo len tak idú domov z práce alebo babku s nákupom. Nikde však nevidím žiadnych turistov. Parkom pri našom kaštieli, ktorý je hneď vedľa skanzenu, chodím takmer každý deň, no nikdy sa ma žiadny turista nespýtal, kde je to či ono a ako sa tam má dostať.
A to je skutočne škoda. Naše mesto má bohatú históriu s množstvom pamiatok ešte z čias prvej svetovej vojny. Ibaže sa o nich dozvie len málokto. Samospráva radšej vysadí kvetinové záhony na kruhovom objazde alebo vybuduje prechádzkový chodník, ktorého podstatu som nepochopil ani po piatej prechádzke. Toto všetko stojí peniaze, ktoré sa dali využiť efektívnejšie. Napríklad aj na propagáciu dejín mesta, ktoré majú čo ponúknuť.
Je to už takmer sto rokov, keď na území nášho mesta proti sebe bojovali rakúsko-uhorské a ruské ozbrojené sily. No nenájde sa veľa ľudí, najmä medzi mladými, ktorí by o týchto udalostiach niečo tušili. Na začiatok by úplne stačili aj obyčajné informačné tabule pri každej pamiatke na túto významnú udalosť.
Sodomkov dom, známy taktiež ako Vihorlat, na Námestí slobody chátra. Stojí tu už približne sto rokov, je to jedna z mála budov v meste s takýmto vekom, no predsa plní len jediný účel. Večer čo večer sa v podniku, ktorý v tejto budove vznikol schádza, špecifická skupina občanov, ktorých nebudem bližšie popisovať. A to s jediným zámerom. Ak tento podnik poznáte, viete dobre, o čom píšem. Je až zarážajúce, že stav v akom je Sodomkov dom teraz, netrápi žiadnu inštitúciu oprávnenú konať. A ak aj áno, netrápi ich to dostatočne, lebo by sa už určite zjednala náprava takejto žalostne biednej situácie. Kedysi to bola luxusná reštaurácia pre vyberanú spoločnosť. No dnes sa karta obrátila. Podnik, ktorý sa tam prevádzkuje, je presným opakom toho, čo znamenal Sodomkov dom v minulosti.
Pokojne by z neho mohlo vzniknúť malé múzeum, ktoré by návštevníkom ponúklo obraz o histórii nášho mesta z týchto čias. Na poschodí by sa mohla prevádzkovať reštaurácia tak, ako to bolo kedysi, s totožným zariadením, aké mala za čias svojej najväčšej slávy. Takýto objekt by bol jednoznačne raritou v regióne a prilákal by aj turistov. Najprv však táto budova potrebuje bezpodmienečne zreštaurovať. Keď sa mesto konečne nezačne zaujímať o rozvoj všeobecného povedomia o regionálnej histórii, nikdy nepriláka sem ani turistov. Momentálne im okrem renesančného kaštieľa a múzea ľudovej architektúry nemá veľmi čo ponúknuť. A práve tým by sa naskytla možnosť, ako turistov prilákať, len je potrebná určitá investícia. A povedzme si na rovinu, mesto, ako je naše, neoplýva vysokou zamestnanosťou. Šancou na fungovanie ekonomiky v tomto regióne sú aj turisti. Máme tu aj nádhernú prírodu, ktorá má návštevníkom čo ponúknuť. A ak sa táto krásna príroda spojí s historickými pamiatkami, ktorých sú naše lesy plné, stane sa to úplnou raritou na Slovensku, ktorá priláka mnohých turistov.
Asi sa pýtate, čo za pamiatky už len máme v lesoch? Sú to cintoríny z prvej svetovej vojny. Pietne miesta odpočinku padlých bojovníkov, ktorí položili svoje životy počas mimoriadne náročných karpatsko-beskydských bojových operácií. Nasadenie mužstva bolo vyššie a podmienky omnoho ťažšie ako pri dukelských manévroch, no o týchto bojoch, bohužiaľ, neexistuje taká obšírna verejná mienka, ako o už spomínanom Duklianskom priesmyku.
Keby sa vybudovali náučné chodníky, prepájajúce jednotlivé vojnové cintoríny, stalo by sa to veľkým lákadlom pre turistov, či už so záujmom o históriu alebo o prírodu. Rovnako by vznikli aj príležitosti pre miestnych občanov, najmä v dedinkách, kde sa tieto cintoríny nachádzajú. Turisti by určite nestihli všetko za jeden deň a z toho vyplýva, že budú potrebovať nocľah. Z toho plynie ďalšia skutočnosť, pretože keď sa raz ubytujú, tak sa budú chcieť aj niekde stravovať. A tu sa ponúkajú možnosti pre mladých ľudí. Ľudí s odvahou a chuťou niečo robiť, pretože títo ľudia momentálne z dedín odchádzajú. Nemajú tam žiadne príležitosti na sebarealizáciu. Takto by v každej dedinke vznikol menší penzión s nejakou tou reštauráciou a turisti by mali o dôvod viackrát navštíviť náš región. Preto si myslím, že turizmus je pre tento región dôležitý a malo by byť v záujme samospráv ho rozvíjať.