Na smetisku
Neďaleko za mestom, tam, kde normálne začína zelená zóna polí a lesíkov, tak za týmto mestom jedno pole tvorí halda. Halda, ktorá z poľa robí kopec – smeti.
Smetisko je taký malý svet sám pre seba. Je sebestačný, multikultúrny, možno aj ekumenický a otvorený novým možnostiam. Tým novým „možnostiam“, ktoré tam každodenne privážajú plne naložené smetiarske autá. Zacúvajú na kraj haldy, zasyčia, zavŕzgajú a vyklopia novú dávku prišelcov.
Začína sa zoznamovací večierok. Ostýchavé predstavovanie sa, podávanie pomyselných rúk, letmé bozky. „Ja som zánovný perzský koberec, som ešte veľmi zachovalý a hodnotný, ale do novej hotelovej haly som už vraj ošumelý a nemoderný,“ ozvalo sa odniekiaľ. Na druhej strane kopy akýsi hlas začal vysvetľovať: „A ja som detská plastová stolička, len trošku prasknutá na ľavom boku. Nepraskla som od závisti, ale pod mohutným Jožkom. Ešte by som poslúžila, ale komu? Jožko neschudne a ostatní v rodine sú ešte tučnejší.“ Takéto povedačky počuť z každého kúta. Niekde vrava, niekde smiešok, niekde ale slzičky za starým miestom. Zažltnuté knihy vzdychajú za dreveným regálom, na ktorom roky postávali. Je im smutno za detskými rúčkami, ktoré si v nich často listovali a občas počarbali po stranách farebných panákov a autíčka. Hneď vedľa jedným očkom reflektora bliká ozajstné autíčko, krásne červené, premýšľa, prečo ho už nechcú. Veď dvere sa mu otvárajú, volant sa krúti, aj kolieska sú všetky štyri. Chýba mu len druhý reflektor. Ale veď autíčko by posvietilo silnejšie tým jedným!
A uprostred tej novej haldy prišelcov, šuštivých celofánov a vyskočených pružín, sedí pyšne značková kozmetická taška. Nos má dohora, obzerá si zvrchu všetko dookola a čudne vykrúca ústa. „Čo vy tu všetci! Ste len taká čvarga, odpad! Ale ja – ja som niekto. Pozrite čo za meno je na mojom boku! Je to slávne meno už desaťročia! On ma vymýšľal, on navrhol moju farbu, aj ten rozkošný volánik dookola zipsu. Viete ktorá modelka ma mala v kabelke? A aké vzácne krémy som uschovávala – všetky vrásky vyhladili. Preto som aj taká pekná, čistá, ako nová.“
Ale z každej strany ju hneď zahriaknu: „Keď si taká nová, čo tu robíš? Prečo nie si niekde na prehliadke v Paríží? Len sa nevyťahuj! Tu sme všetci nepotrební, znepáčení, odhodení. Tiež ťa poslali „k vode“.“ Kozmetická taška sa rozplakala. Už nikdy svetlá reflektorov, už žiadne vychladené šampanské a ani krásne tváre jej bývalých majiteliek! Podišla k nej keramická misa na pečenie, štuchla ju do boku, pohladila, objala. Taštička sa sprvu nedala, no nakoniec pocítila teplo priateľského objatia. „Prestaň už! Tu je nový svet, iný, ale nie je zlý. Pozri, všetci sa postupne spoznávame a pomáhame si, máme za sebou aj lepšie časy, no nemôžeme len plakať. Tu si vymyslíme zábavu a denný režim, pekne sa roztriedime podľa materiálov, farby, veľkosti. A každý z nás dúfa, že nás čoskoro zrecyklujú a tak z nás budú nové, opäť potrebné a užitočné veci. Ale kým sa tak stane, nesmieme sa vyvyšovať ani ponižovať. Veď v tejto chvíli sme všetci len smeti. Tak sa zabávajme!“
A opäť sa rozprúdila vrava, štebotanie, priateľské konverzácie. Na haldu svieti slnko, ktoré hádže stovky odleskov od jej obyvateľov, a robí toto miesto ešte zaujímavejším. A v diaľke už počuť hluk prichádzajúcich smetiarskych áut z dnešného rána.