Pocity maturantov

        Stredná škola. Štvrtý ročník. A je to tu! Prišiel posledný rok. Rok, ktorý je pre každého študenta veľmi dôležitý.
        Každý maturant má v tomto období zmiešané pocity. Pocity, ktoré v nás vyvolávajú radosť, smiech, ale aj smútok, či sem - tam malú slzičku. To nás donúti často sa zamyslieť nad tým, čo všetko musíme prekonať, aby sme mohli urobiť ďalší dôležitý krok vpred.
        Štvrtý ročník znamená pre študenta veľmi veľa. Poslednýkrát sedieť v laviciach, počuť posledný príhovor na začiatok školského roka a vidieť tie zamyslené tváre spolužiakov. Prišla chvíľa, keď si každý z nás povedal: „A je to tu. Už sme štvrtáci“.
        Čaká nás najťažší, no najkrajší rok na strednej škole. Medzi tie najkrajšie chvíle tohto roka patrí najmä dlho očakávaná stužková, keď hlavne dievčatá chcú v tento Deň vyzerať ako princezné. Časté hádky a nezhody nám nakoniec pomohli pripraviť tú najlepšiu stužkovú, na ktorú každý bude spomínať ešte veľmi dlho. Vtedy sme si ešte ťažko pripúšťali myšlienku, čo nás čaká v najbližšej dobe.
        Stužková zbehla ako voda a každý si uvedomil, že už je to tu. Už len málo času nás delí od veľmi dôležitej skúšky, skúšky dospelosti, maturity. Toto slovo vyvoláva v študentoch nervozitu, stres a veľa očakávaní. No každý má ešte stále dosť času. Ten pravý stres začne až týždeň pred maturitou. Najprv nás čaká písomný test. Aj z toho sme všetci nervózni no s malou dušičkou dúfame, že to nejako zvládneme. Prejdú testy a znova je tu veta: „Veď máme ešte čas.“ No ten neúprosne letí a my sa ani nenazdáme a je tu posledný, maturitný týždeň. Posledných sedem dní. Niektorí tieto dni využijú na opakovanie, niektorí na učenie. Každému sa však v hlave premieta jediná myšlienka. Nech už to mám za sebou.
        Prišiel deň „D“. Deň, keď na scénu nastupujú hlavní účinkujúci. Stres, nervozita a nepokoj. Stojíme pred dverami a čakáme, kedy budeme na rade, kedy si sadneme pred komisiu, vytiahneme si papierik a budeme len dúfať, že práve tá moja ruka bude  tá šťastná.
        A keď už bude po všetkom, zistíme, že toto bola len jedna z malých skúšok, pretože ešte na nás čaká tá najväčšia a najťažšia skúška, a to je náš ŽIVOT!

KJ

        Som maturantka. Jednoduchá nerozvinutá veta. Ale koľko aspektov, koľko protichodností a emócií v sebe skrýva.
        Byť maturantkou znamená mať aspoň osemnásť rokov. Dovŕšiť oficiálne vek dospelosti. Je to u každého dosiahnutý vlastný malý Mount Everest, hľadiac široko – ďaleko do budúcnosti, dychtivo, s očakávaním, čo život prinesie. Byť plný pozitívnych emócií, túžob po poznávaní, po objavoch, po citoch, láskach a zážitkoch. Plný sily, sebavedomia a odhodlania stáť na svojom „Evereste“ a veriť, že ten svet, čo mi leží pri nohách spoznám, dobyjem, bude mi v dobrom slova zmysle patriť a skláňať sa predo mnou.
        Som maturantka. To však znamená aj to, že ma čaká veľká skúška – skúška dospelosti – či moja rozhľadenosť, vedomosti, znalosti a schopnosti sú také, aby som ten svet podo mnou bola schopná pokoriť a zvládnuť.
        Je to čas, keď nie je zlé, ak má človek aj trochu šťastia, keď treba vykročiť tou správnou nohou po tej správnej ceste, ideálnej práve pre mňa. Takej, ktorá ma dovedie k naplneniu mojich profesných predstáv, na ktorej sa budem môcť realizovať tak, aby to prinášalo uspokojenie a naplnenie po celý môj ďalší život.
        Maturantské obdobie je ťažké a zároveň krásne. Je v živote len raz a treba si ho vychutnať, ale aj zodpovedne zabojovať o svoje najlepšie miesto na štarte už ozajstného života. Verím, že úspešne nás cezeň prenesie naša eufória a energia mladosti, naše šťastné kroky, naše túžby, ktoré musia byť naplnené.

p & m

        Ešte mesiac. Mám ešte jeden mesiac. Mám už len mesiac. Kopec času. Nie, to vôbec nie je veľa času. Večer, cestou do postele, sa brodím hŕbou papierov, zošitov a učebníc. Snažím sa zaspať, no istý pán Štúr mi nedá pokoj a v kuse sa dožaduje adresy aktuálneho bydliska nejakej dlhodobo nezvestnej Adely O. Neviem! Ja neviem, kde je! Pane, skúste večernú reláciu ,,Polícia pátra´´. Konečne sa sladko vznášam na svojom ružovom obláčiku bezstarostného spánku.
        Booom! Nika ma prudko zrazila k zemi pýtajúc sa, kde je Simona. Vybrala sa na prieskum, aby zistila, ako sa pohli nepriateľské zákopy. Bojím sa o ňu.
        Uf, tie predmaturitné nočné mory ma čochvíľa dostanú. Nemala by som si pred spaním opakovať vojnové diela. Musím sa ísť napiť, z tej streľby a pobytu v chladnom a vlhkom zákope mi vyschlo v hrdle. Zasa tá uzučká cestička pomedzi papiere a zošity, učebnice nevynímajúc. Už nech to peklo skončí!
Zvoní môj úžasný rádiobudík a zdá sa mi, že niekde v diaľke počujem výkrik ,,na západe nič nového“. Abnormálna žiara spočinula na mojich viečkach. Myslím, že je ráno. Čo by som dala za to, prebehnúť sa po žitnom poli a neriešiť veci ako je maturita. Mňa však túžobne očakáva kolega Holden a jeho osobné žitné pole.
        Byť, či nebyť, to je otázka. Hlavne počas raňajok, ktoré sa snažím predĺžiť čo najviac. Každé sústo dôkladne, dvadsaťpäťkrát prežujem pretože každé, nepremyslené, rýchle prehltnutie ma priblíži k nemilosrdnému odchodu do literárnej väznice, mojej izby.
        Prešla hodina a ja som zase hladná. Vlastne to ani nie je hlad iba zámienka na odchod z izby. Má to všetko vôbec cenu? Má cenu chovať v bruchu tú predhistorickú potvoru, ktorá ma z času na čas zadarmo posiela na horskú dráhu? Veď za týždeň, ak nie menej, to všetko určite zabudnem.
        Deň mi pretiekol pomedzi prsty. Desiatky literárnych diel mi doteraz pretekajú pomedzi mozgové závity. Začína sa ďalšia repríza môjho predmaturitného večera a ja sa neviem dočkať vytúženej derniéry. Zmietaná pestrofarebnou škálou pocitov maturantky si líham spať a „teším sa“ na ďalšie diela sfilmované do snov. Zatiaľ ma obklopuje Nox et solitudo ...

MK

Vivat MATURITA 2012 :-)