Domáce násilie
... o čom sa nerozpráva a malo by sa ...
Žijeme vo svete, ktorý nás každodenne zaplavuje informáciami. Rozhlas, televízia, či internet ich na nás chrlia bez prestávky. Niekedy si želáme odpojiť sa a zmiznúť.
Pýtate sa prečo? „Lebo.“ Lebo o niektorých veciach sa nerozpráva. Mnohokrát je tajomstvo mlčania silnejšie, ako povedať pravdu, ktorá môže aj bolieť.
Veľa žien i detí, ktoré denne stretávame ukrýva tajomstvo. Tajomstvo o tom, čo sa deje za dverami ich bytu. Za dverami, kam nemá prístup nikto cudzí. Priznajme sa. Koľkokrát sme počuli spoza dverí buchot, krič a plač detí. Radšej však potichu prejdeme a tvárime sa, že nevidíme a nepočujeme. Je ľahšie, nestarať sa. Nie je to môj problém, nech si to vyriešia sami. Veď je to len obyčajná hádka. Násilie páchané na ženách je celospoločenský problém, zvlášť vtedy, keď sú do neho zainteresované aj deti. Vo chvíľach, keď vidia ako otec ubližuje matke, alebo aj im, si častokrát želajú nebyť. Nejde len o facky, bitky, kopance, či iné fyzické násilie. Aj psychické týranie, vyhrážky, nadávky, ponižovanie a zastrašovanie zanecháva na ich psychike nenapraviteľné škody. Veľakrát jeden neskorší príchod domov, či večerný telefonát je spúšťačom neodôvodnenej zúrivosti. Kontrola telefonátov, pošty, obmedzovanie prístupu k vlastným financiám, bránenie v styku s priateľmi, či rodinou je v niektorých rodinách bežný spôsob manželského spolužitia. Nezatvárajme oči! Pokúsme sa podať pomocnú ruku. Áno, je to ťažké, pretože obeť, zväčša žena, sa svojho tyrana pokúša brániť. Má ju rád, čo jej neustále tvrdí. Nedokázal by bez nej žiť, iba niekedy sa neovládne, keď ho ona, či deti vyprovokujú.
Nepresviedčajme ich. Rozprávajme sa. Skúsme im otvoriť oči, aby pochopili, že manželstvo nie je forma závislosti. Manželstvo je vzťah dvoch rovnocenných partnerov, ktorí môžu mať na rovnakú vec rozličné názory a predsa dokážu spolu komunikovať kultúrne a bez agresie.
náramok odhodlania