Dokonalá symfónia
Stojím medzi nimi. Všade navôkol mohutné, hrdé stromy, oblečené v pestrofarebných šatách. Jemne sa kolíšu v melódii teplého vetra, ktorý sa mi vplieta do vlasov.
Predo mnou sa otvára nádherná krajina. Kráčam k nej po mäkkom, farebnom koberci. Počúvam ten dokonalý súlad zvukov. Sú ako orchester. Orchester pod vedením prísneho, no opusteného dirigenta. A tým dirigentom, som ja. Všetko je dokonalé, dokonale krásne a zohraté. V tejto vábivej melódii ako najlepší tanečníci, vznášajú sa ďalší členovia orchestra.
Zrazu sa pridáva nový návštevník. Prichádza z oblohy a jemne mi hladí tvár. V malých kvapôčkách klesá na zem a udáva rytmus našej symfónii. Vietor mi opäť roztancuje vlasy. Všetko je v pohybe, je to ako choreografia, v ktorej má každý svoje miesto. Vietor ochladol a stromy pod jeho náporom zhadzujú aj posledné kusy oblečenia. Okolo mňa tancujú listy v rytme melódie. Ich tanec však preruší nečakaný hosť. Navôkol už svoje krídla rozťahuje tma. Pomaly prichádza a oznamuje, že orchester by mal ukončiť svoje vystúpenie. Tanečníci dotancovali, hudobníci odložili nástroje, melódia utíchla.
A dirigent sa zasneným krokom odoberá do krajiny snov, kde opäť skladá novú symfóniu.
