Aj ja mám právo ozvať sa
Volám sa Pesthos a ako každý človek na zemi, tak aj ja mám svoj príbeh. Ten môj sa však odohráva v tieni veľkých mužov. Mužov, na ktorých bude svet spomínať ešte tisíce rokov po tom, čo sa naše kosti rozpadnú na prach. A ja, obyčajný vojak na dvore spartského kráľa menom Menelaos, som súčasťou príbehu, ktorý napísali do piesku pláží posvätnej Tróje tí najstatočnejší spomedzi statočných.
O tom, čo sa stalo, ako a prečo sa to stalo už iste viete. Dejepisci a básnici sa doslova predbiehajú, kto vyrozpráva svetu ako prvý o tom, ako udatní Gréci chránia česť nevinnej ženy a na pláňach ďaleko od domova bojujú za nesmrteľnosť. Jednu vec vám však nijaký básnik nepovie – ako sa to naozaj stalo. Básnici iba ospevujú činy, ale nie sú ich súčasťou. Udržujú si bezpečný odstup, a preto nemôžu vystihnúť pravú podstatu. Nie som básnik ani žiadny spisovateľ, preto v mojich myšlienkach nečakajte nijaký umelecký zážitok. Môžem vám však povedať pravdu, pretože ja, biedny človiečik, som bol pri tom.
Na kráľovskom dvore som vyrastal od narodenia. Môj otec bol dôstojník, ktorý slúžil atreovcom od nepamäti. Svoju matku som nepoznal. Vraj zomrela pri pôrode, tak mi to povedal otec. Vôbec nič o nej neviem, pretože ma zahriakol vždy, keď som sa na ňu spýtal. Vychoval ma teda sám a zasvätil do vojenského remesla. Keď mi bolo pätnásť, môj otec zomrel. Ostal som sám a mojou jedinou rodinou sa stala armáda. Stal sa zo mňa vojak, no nie v tom pravom zmysle slova. Viete, naučiť sa narábať mečom je jedna vec, ale zabiť človeka vás nikto nenaučí. Vyrastal som v čase mieru a vojnu som poznal iba z rozprávania môjho otca a starších vojakov, ktorí bojovali pri zjednotení Grécka pod Agamemnónovým velením. Vo svojej naivite som dúfal, že svoj život prežijem iba na cvičisku, že nikdy neokúsim trpkosť vojny. Mysleli si to aj ostatní chlapci, ktorí slúžili vo vojsku, pretože už nebolo nikoho, s kým by bolo potrebné bojovať. Ale život vás naučí, že vždy sa niekto taký nájde.
Všetko sa to začalo v jedno osudné ráno. Tak ako vždy sme ja a moja posádka odišli skoro ráno behať na pláž. Keď sme sa vracali do kasární, v meste bolo všetko hore nohami. Ľudia pobehovali sem-tam a snažili sa vyčistiť a vyzdobiť aj ten najtmavší kút v meste. Všetko sa ligotalo a kvety bolo cítiť už na dvadsať stadií od mesta.
„Čo sa deje?“ spýtal som sa náhodného okoloidúceho.
„Očakávame príchod trójskeho princa,“ povedal mi jedným dychom, „má prísť každú chvíľu!“
Princ Paris bol najmladším synom trójskeho kráľa Priama a zároveň jeho vyslancom. Už dlho sa hovorilo o tom, že náš kráľ chce s Trójou podpísať mierovú zmluvu, ktorá by zaručovala voľný obchod s oblasťami pod nadvládou Tróje vo východnom Egejskom mori. Táto zmluva mala zaručiť prosperitu pre obe strany a každý sa na princov príchod tešil. Najmä spartské dvorné dámy, pretože bolo známe, že princ je veľký krásavec a doposiaľ si nenašiel tú pravú.
Na poludnie už bolo všetko perfektne prichystané a čakalo sa už iba na princa. Aj ja som sa dočkal pocty, pretože som bol vybraný do kráľovej osobnej stráže, ktorá mala spolu s ním privítať trójskych veľvyslancov. Princ aj jeho druhovia nakoniec prišli. Do mesta vstúpili hlavnou bránou na bojovom voze, ale tak, ako to bolo zvykom pri týchto mierových udalostiach, na voze v tulci, v ktorom boli obyčajne oštepy, zaujali miesto kvety ako symbol dobrých úmyslov. Kráľ hostí privítal s otvorenou náručou a po boku so svojou kráľovnou, najkrajšou ženou na svete – Helenou. Princ Paris sa choval ako sa na princa sluší a patrí. Úctivo pozdravil obidvoch panovníkov. No nedalo mi nevšimnúť si, keďže som stál celkom blízko, jeho pohľad s akým pobozkal ruku Helene. Iste poznáte tie pohľady, keď sa muž zadíva na prekrásnu ženu, ale v tomto bolo ešte niečo iné. Niečo, čo zmenilo svet.
Oficiálnosti sa skončili, zmluva bola podpísaná, mohlo sa teda začať oslavovať. Nebolo muža či ženy, otroka či vysokého hodnostára, ktorý by sa neradoval. Všetci jedli, pili, tancovali a hlasito sa smiali. Aj náš kráľ na malú chvíľu zabudol kým je a veselo sa pustil do hodovania so svojimi poddanými. No nie všetci omámili svoje hlavy riedeným vínom. Všetci ani nemohli. Stál som vtedy so svojimi druhmi na stráži a pozoroval som tú bezuzdnú zábavu, ktorá v meste vypukla. Na stráži nás bolo len pár a väčšine vojska bolo dovolené pripojiť sa k oslavám.
„Ešte, že je mier,“pomyslel som si, „pretože ak by na nás niekto v túto chvíľu zaútočil, mesto ľahne popolom.“
O polnoci bolo aj mne dovolené pripojiť sa k oslavujúcim, keďže nás na hradbách vystriedala iná posádka. Šiel som teda do kasární odložiť si zbroj. Po ceste som však prechádzal okolo kráľových komnát, ktorých dvere boli pootvorené. Bolo počuť, ako sa vo vnútri niekto zhovára: „Musíme ju zabiť, Menelaos. Iná možnosť nie je!“
Nepatrí sa načúvať, ale po týchto slovách som jednoducho musel. Kútikom oka som nahliadol cez pootvorené dvere a vo svetle sviec som zbadal siluety dvoch mužov. Jeden z nich bol Menelaos a v tej druhej som spoznal jeho brata, kráľa Mykén a najmocnejšieho muža v Grécku, Agamemnóna. Musel prísť tajne pod plášťom noci, pretože na ceremóniách sa neukázal.
„Už si mi to sľúbil, brat môj,“ pokračoval Agamemnón, “pristal si na to. Pochop to. Nemôžem teraz na Tróju zaútočiť bez príčiny. Označili by ma za narušiteľa mieru.“
„Ale nemáš už tých vojen dosť?“ oponoval mu Meneláos.
„Vojen nie je nikdy dosť. Ak Helena umrie a my obviníme Parisa z toho, že ju chcel znásilniť, a keď sa mu nepodvolila, tak ju jednoducho zabil, každý Grék sa zúrivo vrhne proti Tróji. A až ju porazíme, získame neobmedzenú moc nad celou Malou Áziou.“
„Ale musí to byť práve ona?“ nariekal Meneláos.
„Musí,“ povedal chladne Agamemnón, „už som všetko zariadil. Práve teraz do jej komnaty idú moji muži a zabijú ju. A princ Paris dostane naliehavú správu, že sa má okamžite dostaviť do kráľovniných komnát. Vtedy tam prídeš a označíš ho za vraha a zradcu.“
Neviem, ktorý z bohov do mňa vtedy vstúpil, ale bez rozmyslenia som utekal ku kráľovnej. Ani som o tom nerozmýšľal, chcel som iba zachrániť úbohú ženu. Nepomyslel som na to, akému nebezpečiu sa vystavujem. Ani na to, čo bude potom, ako ju zachránim. Vtedy som iba utekal. Dorazil som práve včas. Otvoril som dvere a videl som, ako sa ku kráľovninej posteli blížia dvaja muži s dýkami. Zbadali ma a okamžite sa na mňa vrhli. Vytasil som meč a bránil sa ich útokom.
Helena sa prebudila a po chvíli, keď zistila čo sa vlastne deje, spoznala vo mne ochrancu a snažila sa mi pomôcť. Útočníci nás zahnali do kúta a kvôli bujarím oslavám nikto nepočul naše volanie o pomoc. Do izby vstúpil Paris privolaný falošnou správou. Schytil svoj meč a bez rozmyslu sa nám snažil pomôcť. Útočníci už neboli takí sebavedomí. Princ ich zahnal sám a to aj bez mojej pomoci. Zasadil dva smrteľné údery a vrahovia ležali v kaluži krvi. Jedným dychom som mu povedal, čo sa stalo a čo s ním zamýšľa urobiť Meneláos a Agamemnón. Schytil Helenu za ruku a hovorí: „Poď, priateľ môj, do zeme, kde niet takýchto úlisných lotrov a kde si ľudia cenia česť a pravdu.“
Ak mám byť úprimný, neostávalo mi nič iné, len sa vybrať na útek s ním. Princ bol nakoniec aj tak označený za zradcu, pretože kráľ o ňom rozhlásil, že Helenu uniesol. Agamemnón ako milujúci brat mu sľúbil pomstiť jeho česť a do Tróje vypravil flotilu o sile desaťtisíc lodí. Že sa ten človek vôbec nehanbí nahovárať svojim vojakom, že celé toto ťaženie je kvôli cti Grékov. To ani nemôže byť človek. Veď aký človek by zavraždil vlastnú dcéru kvôli tomu, aby mala jeho flotila priaznivý vietor?
Teraz stojím na hradbách Tróje ako jej obranca a som na to hrdý. Som hrdý na to, ako som sa zachoval, že som sa postavil na správnu stranu. Zároveň vám píšem tieto riadky, nech každý vie, ako sa to stalo. Veď vojna je strašná. Vzniká síce z rozmaru vráskavých starcov, ale umierajú v nej synovia matiek, ktoré darmo plačú nad ich hrobmi. Vo vojne starí rozprávajú a mladí umierajú.
Píšem vám tento odkaz a hovorím vám, že vojna nemá nikdy dobrý úmysel. Vojna je vec verejná a každý by mal mať právo ozvať sa a vysloviť svoj názor k nej. Prečo by mali zomierať tisíce ľudí pre chamtivosť jedného? Dnes, tu na pláňach Tróje, stojí päťdesiattisíc Grékov, ktorí prišli na rozkaz jedného. Bratia, nebuďte hluchí ani nemí a prečítajte si tento odkaz. Postavte sa proti tyranii. Postavte sa tak ako ja na správnu stranu. Veď každý má právo ozvať sa.